Chápem, že súperiť s I. Gašparovičom je ťažké. Nie je takou hrozbou ako bol Mečiar a nie je ani taký trápny, ako bol Schuster. Ľuďom je ľahostajné, či v prezidentskom paláci nebude robiť nič ešte ďalších päť rokov.  

I. Radičová nemôže za to, aký je I. Gašparovič. Ale môže za to, že rezignovala na súperenie, do ktorého mohla priniesť vlastné výzvy a myšlienky. Namiesto toho, aby sa postavila Gašparovičovi čelom, rozhodla sa pre nudné stíhacie preteky, na konci ktorých nikto nečaká prekvapivý záver.

Snaží sa povedať všetko a nič. Jej cieľom je byť ako zlatý dukát, ktorý má každý rád. Nikoho si nechce pohnevať, nikoho uraziť, nikoho vyrušiť. Výsledkom je, že sa na voličov valia slová ako národ, vlasť, zdravie, rodina, pracovné miesta, mladé rodiny, dôchodcovia, demokracia, spravodlivosť, solidarita ... Nedajú sa zapamätať, nedá sa o nich diskutovať a nedá sa v nich rozlíšiť, kto ich hovorí. 

Nikto tu dnes nepovie, v čom je I. Gašparovič zlý, v čom by bola I. Radičová dobrá a prečo. Potichu sa predpokladá, že opoziční voliči si splnia svoju občiansku povinnosť a postavia sa za každých okolností na odpor proti Ficovi. Čaká sa na naplnenie pravidla, že kto nič nerobí, nerobí chyby. 

Preto sú opozičným voličom, rovnako ako nerozhodným a rezignovaným, ponúkané frázy, toporné konštrukcie a hlušina, z ktorej trčí zle maskovaný pokus brnknúť voličom na strunu národovectva.  

Obom najsilnejším kandidátom chýba myšlienka aj emócia. U Ivana Gašparoviča to neprekvapuje, tomu sa to stalo už dávno. Iveta Radičová tým spravila zlé rozhodnutie. Rovnako ako svojho času E. Kukan, preceňuje dobrú motiváciu voličov opozičných strán. A tým, že im nedáva žiaden uveriteľný dôvod, prečo by ju 21. marca mali prísť voliť, ich rovnako ako svojho času E. Kukan, podceňuje.